Ivan Jakeš: Mojím cieľom je Rely Dakar vyhrať!

Ivan Jakeš je slovenský motocyklový pretekár. V detstve sa venoval cyklotrialu, v 15. rokoch presedlal na motocykle. Je niekoľkonásobný účastník Šesťdňovej, majstrovstiev v motokrose, v endure aj cross country.

Zúčastnil sa na desiatich ročníkoch Rely Dakar. Najlepšie umiestnenie dosiahol v roku 2013, keď skončil na štvrtom mieste. Na posledný Dakar má zlé spomienky, keďže ho zasiahol blesk.

Čo momentálne robíte?

Chodievam na rehabilitáciu, stále nie som ešte úplne fit. Okrem zápästia ma bolí aj prst na nohe. Telo sa musí zregenerovať, lebo ma bolia aj kĺby.

Na poslednom Dakare vás zasiahol blesk. Ako na tento moment spomínate?

Nič moc zážitok to nebol. Mám zdravotné problémy. Potrvá to dlhšie pokiaľ sa dám dokopy. Verím, že trvalé následky nebudem mať. Chcem sa dať dokopy, lebo chcem pretekať.

Smolu ste mali aj na ceste domov?

Prvý problém nastal ešte na letisku v Južnej Amerike. Najprv ma nechceli pustiť do lietadla, lebo som mal ruku v sadre. Ten človek na tom letisku bol strašne nepríjemný. Ja neviem, čo sa mu stalo.

Asi mu niekto predtým veľmi ublížil a na nás si to chcel vybiť. Chceli doklady od doktorov, že môžem letieť. Nakoniec to konzultovali s nejakým americkým lekárom a potom mi dovolili ísť.

Druhý problém sme zažili v Paríži. Oddychovali sme a zrazu veľký krik, prišla ochranka. Našiel sa tam totiž nejaký kufrík, ktorý nemal majiteľa, bol plný a zamknutý. Takže z dôvodu ohrozenia všetkých evakuovali.

Budete tento rok pretekať?

Na jar ešte nie. Momentálne riešim nové motorky. Na jeseň by som chcel ísť nejakú rely a potom sa uvidí.

Príprava u bývalého hokejistu Miroslava Laža sa osvedčila?

Veľmi dobre, osvedčilo sa mi to. Aj teraz tam chodím na ľahšie tréningy. Tréneri v tomto centre veľmi dobre ovládajú anatómiu, vedia určiť tréningy. Vedia povedať, čo mám robiť. Pred posledným Dakarom mi pomohli vytrvalostné tréningy. Bolo potrebné ma trochu rozhýbať, urobiť ma flexibilnejším a najmä spevniť stred tela.

Najlepší výsledok, štvrté miesto ste dosiahli v roku 2013. Ako spomínate na tento ročník?

To bol jeden z tých Dakarom, ktorý sa išiel až dokonca a nebolo žiadne skracovanie. Verím, že aj najbližšie sa pôjdu v podobnom duchu. Na prijatie na letisku vo Schwechate nezabudnem do konca života. V príletovej hale okrem mojej rodiny bola aj päťdesiatka priaznivcov, ktorí ma vítali s ľudovou hudbou, tancom a so spevom.

Na takýchto pretekoch asi nie je núdza na nové zážitky…

Mám prežitú Afriku aj Ameriku. Pracujúci človek toľko nezažije ani za štyri životy. Napríklad v roku 2010 som bol na 7. mieste a v 10. etape som si zlomil kľúčnu kosť. Napriek tomu som pokračoval.

Potom sa mi rozbil motor a musel som odstúpiť. Spomínam na Kurta Caselliho, ktorý sa nešťastne zabil po Dakare, keď som skončil na štvrtom mieste.

Na Dakar sa vlastne musíte pripravovať celý rok?

Je to celoročná záležitosť. Od partnerov, zháňanie financií až po samotné preteky.

Nechce rodina, aby ste už s jazdením skončili?

Moje deti to berú tak, že musím jazdiť. Niektoré víkendy sme spolu. Sú s tým zmierené.

Celý rozhovor si môžete prečítať v najnovšom vydaní týždenníka ŠPORT žurnál.

Ak sa vám jediný slovenský športový týždenník páči, predplaťte si ho a zapojte sa do súťaže o hokejový dres.

You may also like...