Víťaziť, víťaziť, víťaziť. Kto z nás by to nechcel? Jedna z najzákladnejších ľudských čŕt – chuť byť úspešný. Poznáme ju všetci. Či už v práci, vo vzťahoch, či v športe.
Niekoho túžba po uznaní je dokonca taká silná, že neváha porušiť pravidlá len aby sa tešil z úspechu. Bohužiaľ aj vo vrcholovom športe, ktorý by mal byť vzorom férovosti a morálky sa nájdu takí, čo pre víťazstvo dokázali podvádzať.
Vynikal v svojej kategórii. Alebo nie?
Zarážajúci prípad mladého perspektívneho basebalistu pochádza z americkej detskej súťaže Little league world series. Mladý Danny Almonte vynikal vo svojej kategórii 12-ročných chlapcov a zdalo sa, že o svoju kariéru sa báť nemusí.
A to až do chvíle, keď sa zistilo, že Dannyho rodičia sfalšovali dokumenty dokazujúce vek chlapca a ten má v skutočnosti o 2 roky viac. Dokazovanie jeho skutočného veku nebolo jednoduché, pretože rodina pochádza z Dominikánskej republiky, kde sa až také starostlivé záznamy o narodeniach neviedli.
Všetky jeho rekordy boli anulované a sľubne sa rozbiehajúca kariéra mladého basebalistu utrpela nepríjemnú ranu.
PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Tragédia, ktorá cyklistom nasadila prilby
Koniec basketbalu na paralympiáde
Pri pohľade na zápoliacich paralympijských športovcov vyjadrujeme obvykle obrovský obdiv a rešpekt, že hendikep týchto ľudí nepoložil a statočne s ním bojujú.
Na paralympiáde v Sydney v roku 2000 si takýto obdiv (aj keď len dočasný) vyslúžili aj basketbalisti Španielska, ktorí paralympijským turnajom mentálne postihnutých športovcov prešli neuveriteľne hladko a odniesli si zlaté medaily.
Keď sa v španielskych médiách objavili fotky tešiacich sa zlatých basketbalistov, kauza bola na svete. Čitatelia spoznávali hráčov na fotkách a neodpustili si komentáre, že títo chlapci nie sú mentálne zaostalí.
Tím sa nakoniec priznal, že z 12 reprezentantov až 10 nemalo žiadnu mentálnu poruchu. Obdiv vystriedala veľká hanba, zlaté medaily museli
vrátiť a paralympijský basketbal mentálne zaostalých bol z programu paralympijských hier navždy vyškrtnutý.
Zmasakroval šampióna
V roku 1983 sa veľmi nečakane ale najmä veľmi neférovo skončila sľubne sa vyvíjajúca kariéra mladej boxerskej hviezdy Billyho Collinsa.
V zápase, v ktorom mal podľa „papierových predpokladov“ jasne dominovať prehral po tuhom 10-kolovom boji s Luisom Restom. Zmasakrovaná tvár írskeho boxeristu však naznačovala, že niečo nebolo v poriadku. Upozornil na to jeho otec a tréner v jednej osobe.
Po prekontrolovaní Luisových rukavíc bolo všetko jasné. Tréner Luisa Resta, uznávaný Panama Lewis, odstránil svojmu zverencovi z rukavíc vypchávky a boxerove údery do tváre súpera sa tak rovnali úderom tehál, ako to sám Billy popisoval.
Pre 21-ročného Billyho znamenal tento zápas koniec kariéry a čiastočnú stratu zraku.
Pár mesiacov po zápase zahynul pri autonehode, ktorú mnohí vysvetľujú ako samovraždu. Luis s Lewisom si odpykali 2 a pol ročný trest za mrežami.
V roku 2008 sa Luis ospravedlnil a priznal sa, že vedel o odstránených vypchávkach a že to dokonca nebolo prvý raz, čo sa spoločne s trénerom takéhoto neférového konania dopustili.
Fingovali zranenie
Zaujímavú cestu za víťazstvom zvolili v roku 2009 ragbisti londýnskeho tímu Harlequin F.C. v pohárovom zápase proti tímu Leinster.
Krátko pred koncom zápasu nafingovali pomocou krvavej kapsuly zranenie krídelníka Toma Williamsa, a to preto aby sa na ihrisko mohol vrátiť ošetrovaný najlepší vykopávač tímu Nick Evans a pokúsiť sa zvrátiť nepriaznivý stav.
Športová spravodlivosť však zvíťazila, Evans netrafil bránu a harlekíni prehrali. Záhadné a nečakané krvavé zranenie Williamsa prinieslo vyšetrovanie, ktoré odhalilo omnoho viac.
Zistilo sa, že tento tím nepoužil takýto trik prvý krát a už pár krát predtým si fingovaným krvavým zranením hráča pomol k taktickému striedaniu. Klub dostal pokutu 260 tisíc libier, samotný hráč si vyslúžil 12-mesačný dištanc (neskôr mu ho skrátili na 4 mesiace za spoluprácu s vyšetrovateľmi). Trestu sa nevyhli ani fyzioterapeut, lekár tímu a riaditeľ klubu.
Podvádzal, hoci to nepotreboval
Jeden z najzáhadnejších športových podvodov sa spája s ukrajinským päťbojárom Borisom Onischenkom. Fenomenálny a uznávaný športovec bol na svojej poslednej olympiáde prichytený pri nepochopiteľnom podvode.
Nepochopiteľnom preto, že sa k nemu uchýlil v svojej najsilnejšej disciplíne, v ktorej by takúto pomoc vôbec nepotreboval a v čase, kedy sa jeho veľmi úspešná kariéra blížila ku koncu. V šermiarskej časti súťaže moderného päťboja dokázal poraziť ktoréhokoľvek pretekára.
Záhadné správanie jeho kordu, ktoré priznávalo Borisovi body aj keď sa očividne nedotkol protivníka prinútilo kompetentných preskúmať ho. Našli v ňom zariadenie, ktoré pri stlačení tlačítka umiestneného pod rukoväťou posiela signál rozhodcom o zásahu protivníka.
Napriek obhajobe, že kord nepatrí jemu, sa Onischenkovi nepodarilo očistiť svoje meno a dostal doživotný dištanc.
PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Zimné športy po prvýkrát pod piatimi kruhmi
Božia či Diegova ruka?
O jeden z najpamätnejších podvodov všetkých čias sa „zaslúžila“ jedna z najväčších legiend svetového futbalu. Áno, reč je o legendárnej „božej ruke“ argentínskej hviezdy.
Diego Maradona vo štvrťfinálovom zápase majstrovstiev sveta v roku 1986 dvakrát rozvlnil sieť za anglickým brankárom. Prvý Diegov zásah s futbalom veľa spoločného nemal.
Snáď jeden jediný muž na svete vtedy nevidel jasne rukou dosiahnutý gól. Na smolu Angličanov to bol práve rozhodca, ktorý takúto „parádičku“ fenomenálneho futbalistu uznal.
Diego ruku popieral a veľmi rád tvrdil, že ak to bola ruka, tak len ak „ruka božia“, a tá priniesla Argentíne nielen postup do semifinále ale následne aj titul majstrov sveta po víťazstve s Nemeckom v semifinále.
Vo svojej autobiografii v roku 2002 sa k ruke priznal a v roku 2008 dokonca ospravedlnil.
Walshová alebo Walsh
Stella Walsh – najrýchlejšia žena medzivojnového obdobia. Alebo nie?
Stella Walshová, narodená ako Stanisława Walasiewicz vyhrala v roku 1932 zlatú a v roku 1936 striebornú olympijskú medailu v behu na 100 metrov.
Okrem toho bola štvornásobnou svetovou šampiónkou v behu na krátke trate (60 m, 100 m, 200 m) a európskou šampiónkou v behu na 100 metrov a v štafete na 4×100 metrov.
Stella bola zabitá pri ozbrojenej lúpeži v roku 1980 a následná pitva ukázala, že mala nadmerné množstvo mužských génov a dokonca nedostatočne vyvinutý penis. Dodnes sa otázka jej skutočného pohlavia neuzavrela, a tak naďalej ostáva niekdajšou ženskou šprintérskou rekordérkou.
ano, foto: shutterstock, facebook
